na pódiu
Predstavenie El Querandí: Vlastná história tanga v jednej sále
Prečo cuadro nielen tancuje — prechádza epochami a ako každá z nich vlastne vyzerá.
Overiť dostupnosť ↗Epochy, ktoré cuadro predvádza
| Epocha | Roky | Čo to je |
|---|---|---|
| Imigranti a arrabal | 1880–1900 | Tango predtým, než malo scénu — hudba okrajových štvrtí mesta |
| Gardel, tangová pieseň | 1917–1935 | Roky, keď tango našlo svoj hlas vďaka Carlosovi Gardelovi |
| Salóny a milongy | 1930–1950 | Zlatý vek — tango sa presúva do interiérov, do tanečných sál a orchestrov |
| Piazzolla a modernizmus | 1950–súčasnosť | Tango sa obracia k koncertnému pódiu |
Jedna šou, nie jeden štýl
Väčšina tango večerí s predstavením v Buenos Aires odohrá počas celého programu jednu vybrúsenú verziu tanca — jeden vzhľad, jeden zvuk, jeden kostým, opakovaný po celý večer. El Querandí stavia na niečom inom: inscenuje tango ako stopäťdesiatročný príbeh, v ktorom sa cuadro pohybuje naprieč niekoľkými výraznými érami hudby namiesto jedného štýlu počas sedemdesiatich piatich minút. Je to ambicióznejšia štruktúra, akú sa večera s predstavením môže pokúsiť vytvoriť, a mení rytmus noci — program má začiatok, stred a koniec tak, ako to šou v jedinom štýle nemá.
Kde to začína
Prvá časť patrí arrabalu — chudobnejším okrajom Buenos Aires, kde sa tango prvýkrát tancovalo, desaťročia predtým, než malo pódium, publikum alebo lesk, ktorý neskôr nadobudlo v mestských salónoch. Je hrubšie a zámerne menej choreografované, bližšie k ľudovému tancu, ktorý hľadá svoj tvar, než k javiskovému dielu. Je to zároveň časť tango príbehu, ktorú väčšina večerí s predstavením úplne vynecháva, keďže nie je taká okamžite efektná ako to, čo prichádza neskôr — El Querandí ňou napriek tomu otvára, na základe teórie, že celý oblúk znamená začať na skutočnom začiatku.
Gardelove roky
Nasledujúca časť pokrýva približne roky 1917 až 1935, keď Carlos Gardel premenil tango na spevnú formu rovnako ako tanečnú. Pred Gardelom bolo tango prevažne inštrumentálne a tancované; jeho nahrávky mu dali texty, hlas a — podľa väčšiny zdrojov — jeho prvú skutočnú publikum mimo Argentíny. Toto je éra, s ktorou má väčšina neargentínskych návštevníkov určitú predchádzajúcu oboznámenosť, aj keď len prostredníctvom Gardelovho mena, a šou ju podáva ako kľúčový bod, v ktorom tango prestalo byť čisto lokálne.
Zlatý vek
Od tridsiatych rokov do päťdesiatych sa tango presunulo do interiérov, do veľkolepých salónov a tanečných sál mesta, a získalo plné orchestre — bandoneónové sekcie, sláčiky, klavír — ktoré si väčšina ľudí dnes spája so slovným spojením „tango orchester". Toto je kultúra milongy, ktorá je dodnes rozpoznateľná v skutočných spoločenských tanečných sálach Buenos Aires, a je to časť šou El Querandí, ktorá sa najviac približuje tomu, čo si väčšina návštevníkov prvýkrát predstaví, keď si predstaví „tango šou": páry, orchester, tanečná sála.
Piazzolla a po ňom
Záverečná časť je podľa vlastného podania domu pomenovaná po Astorovi Piazzollovi — skladateľovi a hráčovi na bandoneón, ktorý od päťdesiatych rokov odtiahol tango z tanečnej sály smerom ku koncertnému pódiu a spojil ho s jazzom a klasickou štruktúrou do toho, čo sa zvyčajne nazýva nuevo tango. Je to najmodernejšie znejúca a najmenej striktne tancovateľná časť programu a zámerne je tou, ktorá šou uzatvára, čím privádza stopäťdesiatročný oblúk až k niečomu ako súčasnosť.
Šesť tanečníkov, jedno kvarteto
Vo všetkých štyroch častiach je cuadro šesť tanečníkov — tri páry — podporených kvartetom akordeónu (z rodiny bandoneónov), violončela, huslí a klavíra, a nie väčším orchestrom, aký by zlatý vek salónu v skutočnosti použil. Je to malá produkcia zámerne, prispôsobená sále s približne 190 miestami, v ktorej sa hrá, a nie zväčšená pre divadlo — tí istí štyria hudobníci nesú partitúru od drsných začiatkov arrabalu až po komplexnejšie aranžmány Piazzollu.